Aj v slanej pôde je život
Územie európskeho významu Šúr (vrátane Národnej prírodnej rezervácie) sa nachádza na kontakte pohoria Malé Karpaty a Podunajskej nížiny. Vplyvom tektonických pohybov a akumulačnou činnosťou niekdajšej ramennej sústavy Dunaja vznikla terénna depresia, z juhu zahradená dunajskou Bernolákovskou terasou, ktorá kumuluje vody pritekajúce z Malých Karpát. Podložie je prevažne nepriepustné, tvorené hlavne ílmi, ílovitými hlinami alebo zaílenými štrkmi. Prevažná časť lokality má preto charakter periodickej mokrade, maximálna výška vody je dosahovaná v jarných mesiacoch. Jadro tvorí porast slatinného jelšového lesa. Predstavuje posledný zachovaný fragment šúrov – močaristých lesov v oblasti medzi Bratislavou, Modrou a Bernolákovom, ktoré boli v historickej dobe zlikvidované, a zároveň je najrozsiahlejším lesom svojho typu v strednej Európe. Okolie jelšového lesa tvoria najmä botanicky významné zamokrené lúky a bývalé pasienky. V južnej časti sa nachádza komplex dubovo-brestovo-jaseňového lužného lesa (Panónsky háj) a zvyšok bývalých pasienkov s charakterom slaniska.
Už samotný názov napovedá, že slaniská sú späté so soľou. Odborníci takto označujú biotopy, ktoré sa vyznačujú zvýšeným obsahom rozpustných solí v pôde. Takže by sme očakávali, že väčšina slanísk sa nachádza v prímorských oblastiach. Sú aj vnútrozemské slaniská, ktoré vznikajú a formujú sa súhrou prítomnosti podzemnej vody s vyšším obsahom ľahko rozpustných solí, výparného vodného režimu a teplej klímy. Soľ sa môže vyzrážať na povrchu pôdy vo forme bielych kryštálikov, ktoré nazývame soľný kvet. Sú to kryštáliky rôznych solí, ako je uhličitan sodný (Na2 CO3), síran vápenatý (CaSO4), chlorid sodný (NaCl) a pod., v závislosti od zloženia podzemnej vody. Takéto podmienky sú na Slovensku najmä na Podunajskej a Východoslovenskej nížine.
V NPR Šúr sa vyskytujú pôdy so zvýšeným obsahom solí. Na niektorých miestach je možné pozorovať také zasolenie pôd, že vyzrážané soli vytvárajú na ich povrch biely poprašok. Aj tu sa vyskytuje viacero ohrozených a vzácnych druhov rastlín, napr. palina slanomilná rozložitá (Artemisia santonicum subsp. patens), prerastlík najtenší (Bupleurum tenuissimum), kotúč modrastý (Eryngium planum), skorocel prímorský (Plantago maritima) a astrička panónska (Tripolium pannonicum).
Existuje veľa negatívnych vplyvov, ktoré slaniská ohrozujú. K najvážnejším patrí výskyt a šírenie inváznych druhov rastlín ako aj burinových druhov. Invázne dreviny sa na viatych pieskoch často aj vysádzali, aby sa zabránilo veternej erózii piesočnatej pôdy. Typickým príkladom takejto dreviny je agát biely a pajaseň žliazkatý. Agát biely (pôvodom zo Severnej Ameriky) a pajaseň žliazkatý (pôvodom z Číny) sú nepôvodné druhy (agát bol zavlečený na naše územie približne v 17. storočí). Ich korene produkujú toxíny, ktoré zabraňujú klíčeniu a rastu ostatných rastlinných druhov v okolí, takže pôvodné druhy viatych pieskov postupne vytláčajú. Šírenie inváznych druhov súvisí najmä so zánikom tradičného využívania týchto biotopov, najmä pasenia. V minulosti sa na viatych pieskoch extenzívne pásli hospodárske zvieratá, napr. ovce, kravy a kone. Bez pasenia sa na pieskových dunách hromadí odumretá biomasa, piesok sa obohacuje humusom a vzácne pieskomilné druhy ustupujú.
Najvážnejším problémom je odvodnenie pozemkov. Pre existenciu slanísk je nevyhnutné, aby vo vlhkých obdobiach roka podzemná voda s vysokým obsahom solí vzlínala až k povrchu pôdy a dochádzalo tak k zasoleniu najvrchnejšej vrstvy pôdy. Takmer celá Podunajská nížina je však pretkaná hustou sieťou melioračných kanálov, ktoré spôsobili pokles hladiny podzemnej vody hlboko pod povrch pôdy. Tento zásah postihol aj slaniská a mnohé z nich zanikli alebo sa výrazne zmenšili po odvodnení okolitých pozemkov.
